Spravidla na sviatky nepostujem. Nie, nemám na to nejaké hlboké dôvody. Jednoducho to nestíham. Dnes ale urobím výnimku, pretože dnešok bol vskutku výnimočný. Povedali sme si totiž, že napriek všetkému sa zahráme na normálnu rodinu a ideme farbiť vajíčka. (Áno, toto je známy fenomén v živote autistických rodín, keď si na chvíľu predstierajú normalitu. Zväčša je to zábavné, občas bolestné. Dnes nás to dohnalo až k slzám, ale len pekne po poriadku.)
Farbenie vajíčok mi nikdy nedávalo zmysel. Jednak mi takéto náhle výtvarné aktivity nespôsobujú radosť, na strane druhej farbené vajíčka sme museli dávať (spolu s peniazmi) chlapom v rodine za to, že nás navoňali (zásadne rôznymi) voňavkami na veľkonočný pondelok. Proste to boli divné sviatky, divné rozhovory a gýčové farby vajec. Veľká noc mi vlastne začala dávať zmysel až keď som pochopila o čom tento sviatok je. Konečne bez rozkvitnutej lúky, parfémov a vajíčok – Ježiš Kristus zomrel za moje hriechy, zaplatil namiesto mňa, bol vzkriesený a jeho duch teraz žije vo mne. To je Veľká noc!
Mnoho rokov sa mi aj darilo úspešne vyhýbať farbeniu vajíčok. Ale tento rok sme si všimli, že náš syn je fascinovaný z vajíčok (v podstate v každej reklame nič iné nevidí), tak nám napadol ten trafený nápad. Chytro pre farby, trochu octu a ide sa na vec. Veď je to super aj pre jeho jemnú motoriku (haha, miesto pre smaijlík krútiaci hlavou). No, rodič nestráca nádej (a spravidla sa neučí zo svojich chýb).
Nebudem vás unavovať detailami, ale kuchyňa bola ako jedna veľká kraslica, my sme sa k nej pridali v snahe zachrániť nábytok pre budúcnosť, za obeť padlo aj pár utierok… Dobre sme sa navzájom vyhučali :), a ako finále (bod úplnej katarzy) sme vybuchli v rehot. Niekedy vám proste iné nezostane.
Výsledok ale dopadol nad očakávania. Posúďte sami. šťastnú Veľkú noc všetkým!
My a autizmus 